Obec Lipník sa podľa najstarších písomných správ dožíva v tomto roku 650 rokov svojej existencie. Akokoľvek je to úctyhodný vek, jej počiatky siahajú už do hlbšej minulosti. K zaujímavým dokladom najstaršej prehistórie patria nálezy treťohomých skamenelín rôznych druhov rýb z ílovitých sedimentov potoka Lipníček.

Oblasť Handlovskej kotliny je prirodzene chránená takmer zo všetkých strán: zo severovýchodu pohorím Žiar, z východu a juhovýchodu Kremnickými vrchmi a z juhozápadu pohorím Vtáčnik. Hoci je táto kotlina v povodí riečky Handlovky (do 19. storočia bola známa pod názvom Prievidza) asi o 200 metrov vyššie položená ako údolie rieky Nitry, už od praveku predstavovala lákavé miesto pre usadenie sa prvých ľudí. Najstaršími obyvateľmi oblasti boli prví roľníci a pastieri neskorej doby kamennej. S ich príchodom je spojený dôležitý vynález tohto obdobia, ktorým bola ťažba a použitie kovov, hlavne medi. Práve kontakty so starohorskou banskou oblasťou (Spania dolina) sú doložené nálezmi masívnych medených sekier a sekeromlatov z viacerých lokalít regiónu. Handlovskou kotlinou totiž prechádzala významná obchodná cesta spájajúca stredoslovenský banský región s Ponitrím. V nasledujúcej dobe bronzovej výrazne pokročila technológia spracovania kovov: bola objavená výroba bronzu, kovu pevnejšieho a tvárnejšieho než bola samotná meď. Ľudia bronz začali využívať na výrobu širokého spektra nástrojov, zbraní a šperkov. Celú Hornonitriansku kotlinu vtedy osídľovali obyvatelia tzv. lužickej kultúry. Zachovali sa po nich zvyšky početných nížinných osád aj výšinných hradísk, ako aj urnové pohrebiská pod mohylami, s bohatými nálezmi predmetov. Ďalšou dobou rozkvetu nášho regiónu bola mladšia doba železná, charakterizovaná tzv. púchovskou kultúrou. Tá vznikla na podklade staršej kultúry lužickej, ktorá bola ovplyvnená príchodom Keltov. Kelti priniesli mnohé technické zdokonalenia, napríklad v spracovaní železa alebo vo výrobe keramiky na hrnčiarskom kruhu.

Po zániku púchovskej kultúry v 2. storočí n. 1. zostala oblasť prakticky neosídlená až do príchodu Slovanov. O najstaršom období slovanského osídlenia, žiaľ, existuje len veľmi málo dokladov. Pre obce Handlovskej kotliny to však platí aj v nasledujúcom období Veľkej Moravy a v dobe po jej zániku až do 12. storočia. Jedinými spoľahlivými prameňmi sú archeologické nálezy, predovšetkým z vtedajšieho centra oblasti – z Hradca, ale aj z iných lokalít. Aj na ich základe vieme, ako žili včasnostredovekí Slovania. Hoci už existovala pomerne rozvinutá feudálna spoločnosť na čele s kniežaťom a družinou rytierov, obyvateľstvo vidieka žilo stále v tradičných rodových občinách so spoločnou držbou pôdy a dobytka. Obrábaná pôda sa každoročne delila medzi jednotlivých Členov občiny. Základom občín boli tzv. usadlosti, teda zoskupenia niekoľkých polozemníc spolu s menšími vysunutými sídliskami na lazoch a pastierňami. Občiny podliehali tzv. hradným špánstvam, čo boli kráľovské strediská správy.

Aj Lipník, ktorý ako obec vznikol pravdepodobne v 12. storočí, patril pôvodne do prievidzského hradného obvodu a po jeho zániku patril azda pod správu hradu Sivý kameň (ktorý bol tiež majetkom uhorského kráľa). S majetkovo-právnymi vzťahmi súvisí aj prvá dochovaná písomná zmienka o obci z roku 1355, kedy sa Lipník stal majetkom Jána Kereka z Necpál. Kerekovci mali totiž dlhotrvajúce územné spory a nepriateľské vzťahy s Prievidzou, preto im kráľ vymenil Necpaly za Lipník. Podľa listiny z roku 1367, potvrdzujúcej vlastníctvo dediny a vymedzujúcej jej chotár, susedil Lipník s Chrenovcom, Veľkou Čausou a zrejme aj Hradcom, teda majetkami bojnického panstva, a zo severnej strany s majetkami pánov z Mútnej v Turci (ktorú tvoria dnešné obce Sklené, Horná Štubňa, Dolná Štubňa a Kaľamenová). Vznetlivá povaha nových majiteľov sa však prejavila aj tu, pretože podľa záznamov mali Kerekovci spory o územia aj s pánmi z Mútnej, ktoré sa vyriešili až za Jánovho syna Tomáša.

Krušné časy prežil Lipník v období husitských vojen, ktoré aktívne zasiahli aj územie hornej Nitry. Prívržencom husitov a zapáleným vyznavačom ich učenia bol Peter, syn Tomáša Kereka. Kvôli ich podpore mu kráľ Žigmund odobral majetky a Lipník daroval svojim verným. Žigmundova darovacia listina je dôležitá aj z toho dôvodu, že sa v nej prvýkrát dozvedáme o rozsahu stredovekého Lipníka: okrem kurie Petra Kereka mal 4-5 poddanských usadlostí. Kerekovci nakoniec Lipník získali späť, no ani v ďalších rokoch neustali spory s pánmi susedných obcí. Keď rod začiatkom 16. storočia vymrel po meči, novými majiteľmi obce sa stali Majténiovci. Ján Majténi sa v daňovom súpise z roku 1533 spomína už ako pán z Lipníka. Obec sa v tomto období značne rozrástla, pretože pozostávala už z 5 port, teda 10-15 usadlostí. Obyvatelia boli predovšetkým sedliaci, uvádza sa však aj jedna želiarska rodina (bez pôdy). Ich postavenie však už zďaleka nebolo postavením slobodných ľudí. Po porážke Dóžovho sedliackeho povstania v roku 1514 sa v celom Uhorsku sprísnilo postavenie poddaných a doslova ich pripútalo k pôde tak, že sa z nich stali nevoľníci. Boli povinní platiť jednak zemepanský deviatok a iné poddanské dávky a roboty, ako aj cirkevný desiatok pre ostrihomské arcibiskupstvo, pod správu ktorého patrilo celé Ponitrie.

Postavenie dedinského človeka zhoršovali aj hrozby pustošivých vpádov rôznych vojsk počas  17. a začiatkom 18. storočia. Obávaní boli najmä Turci, ktorí niekoľkokrát vyplienili obce hornej Nitry a v 2. polovici 17. storočia dokonca pripojili kOsmanskej ríši južné časti regiónu. V rokoch 1670-73, po odhalení Vešeléniho sprisahania, sa krajom prehnali zase nemecké vojská, ktoré spôsobili mnohé škody. Obce handlovskej kotliny nešetrili ani kurucké vojská Františka Rákociho II, keď v roku 1703 po dobytí Zvolena tiahli cez Handlovú k bojnickému hradu, ktorý dobyli a na čas obsadili. Záťaž pre obyvateľstvo predstavovalo aj rabovanie cisárskych vojsk, ktoré ich mali pôvodne chrániť pred plienením druhých.

Lipník vo vlastníctve Majténiovcov tvoril prekážku územnej rozpínavosti majiteľov bojnického hradu Pálfiovcom, -vo vlastníctve ktorých boli všetky okolité obce. Lipník sa im podarilo získať v roku 1659. Roky 17. storočia boli zároveň obdobím ostrých náboženských rozporov. Obyvatelia Lipníka boli od reformácie protestanti, no podľa zásady „koho panstvo, toho náboženstvo“ museli povinne prestúpiť na vieru, ktorú vyznávali Pálfiovci, teda na katolicizmus. Cirkevne bola obec priradená k fare v Chrenovci. Podľa farských záznamov mal vtedy Lipník 132 obyvateľov, v 27 domoch bývalo 112 sedliakov a v 7 domoch 15 želiarov. Iba 5 bohatších sedliakov malo každý po 1 sluhovi.

Chotár obce tvorila samotná dedina a priľahlé poľnohospodárske pozemky. Na konci dediny stála niekdajšia kúria Majténiovcov, ktorí tam kedysi mali aj mlyn a pivovar. Okolo kurie sa rozprestierala ovocná záhrada, lúka a ďalšie pozemky. Predpokladá sa, že stála na juhozápadnom okraji obce, na terase nad zárezom železničnej trate, ktorá kedysi tvorila vyvýšený ostroh nad Handlovkou.

Ostatné pozemky obce tvorili polia, kopaničiarska pôda, ovocné sady, konopnice a lúky, ktoré boli vo vlastníctve jednotlivých sedliakov, a z ktorých títo museli odvádzať poddanské dávky. Opustenú pôdu obhospodarovala obec alebo ju rozdelila miestnym, ktorý za ňu platili cenzus. Hospodárilo sa trojpoľným systémom – čo znamenalo pravidelné striedanie ozimín, jarín a pôdy ležiacej úhorom. Určitý príjem plynul obyvateľom aj z predaja ovocia, palivového dreva (ktoré nepodliehalo obmedzeniam vrchnosti) a z furmaniek. Poddaní v 17. a 18. storočí museli okrem spomínaných panských dávok a robot odvádzať aj stoličnú a štátnu daň. Ich zaťaženie bolo také vysoké, že boli nútení odchádzať na sezónne žatevné alebo mlátiace práce. Keďže bol Lipník predovšetkým obcou roľníkov a pastierov, remeselná výroba mala len domácky charakter, preto sa z remeselníkov v prameňoch spomína len kováč a mäsiar.

Zavedením tereziánskeho urbára koncom 18. storočia sa mali jednotne upraviť poddanské pomery, aby sa tak zamedzilo nadmernému vykorisťovaniu zemepánmi. Úradníci Márie Terézie vykonali súpis pôdy a súpis poddaných. Na ich základe sa potom určili povinnosti poddaných. Namiesto naturálneho deviatku sa zaviedol jeho finančný ekvivalent 4 zlaté od jednej usadlosti, ktoré boli splatné v dvoch termínoch, na Juraja a na Michala.Poddanské roboty však zostali naďalej zachované. Nevýhodou tereziánskej regulácie bolo ajto, že súpis poddanských majetkov viac-menej zakonzervoval súčasný stav. Sedliaci užnemohli svoj majetok rozširovať alebo zakladať nové kopanice klčovaním lesa. Sedliacka usadlosť sa tak začínala deliť medzi stále rastúci počet dedičov, čo malo za následok zmenšovanie pôdy vo vlastníctve jednotlivcov a ich postupné chudobnenie, ktoré pokračovalo celé  19. storočie.  Skrytá nespokojnosť poddaných v Lipníku sa naplno prejavila počas revolúcie v roku 1848, čo dokladá podpis richtára Jozefa Líšku na spoločnej sťažnosti obcí handlovského regiónu proti  svojvôli Pálfiovcov, ktorú zaslali na uhorské ministerstvo. Všeobecným zrušením poddanstva, ktoré si revolúcia vymohla, sa postavenie sedliakov čiastočne zlepšilo, netýkalo sa to však majetkov, ktoré boli vo vlastníctve bývalého zemepána. Navyše feudáli veľmi neradi ustupovali sedliakom, a čo najdlhšie ich držali v nevedomosti a neistote.  Preto trvalo ešte niekoľko desiatok rokov, kým sa početnými majetkovými úpravami a výkupmi pôdy konečne vyriešili vlastnícke vzťahy.Zvyšovanie počtu obyvateľstva prirodzeným prírastkom však stále ostro kontrastovalo s nedostatkom pôdy, a teda aj s možnosťou zabezpečenia výživy. Kvôli nedostatku základných životných potrieb boli ľudia viac náchylní podľahnúť mnohým nákazlivým chorobám, ktoré sa v tej dobe šírili v celej Európe. Na obyvateľov Lipníka asi najviac doľahla epidémia cholery v roku 1873, ktorá mala za následok smrť polovice z osemnástich nakazených.

Na spôsobe života Lipníčanov sa v 2. polovici 19. storočia veľa nezmenilo. Prevažná väčšina z nich sa venovala poľnohospodárstvu, predovšetkým ako drobní roľníci a pastieri, značná časť obyvateľov však pracovala na pálfiovských statkoch ako poľnohospodárski sluhovia a nádenníci. Z remeselníkov sa v tomto období uvádza kováč a tesár. Zárobky na pálfiovskom veľkostatku však dosahovali len spodnú hranicu celožupného priemeru. Preto približne 20% obyvateľov obcí hornej Nitry odchádzalo na sezónne práce na dolné Ponitrie, na Žitný ostrov alebo na Dolnú zem. Počas roka si ľudia privyrábali aj predajom domácky vyrobeného náradia, krpcov a iného tovaru, v lete zberom lesných plodín, najmä malín, ktoré prostredníctvom miestnych obchodníkov vykupovala prievidzská konzerváreň Karpatia.Istým prínosom pre zamestnanosť obyvateľov bolo otvorenie hnedouhoľných baní v Handlovej začiatkom 20. storočia a výstavba železničnej trate medzi Prievidzou a Handlovou v roku 1913.

Oproti stavu z konca 18. storočia (keď boli všetky domy zrubové bez komína, s pecou a otvoreným ohniskom) sa mierne zlepšili aj bytové podmienky obyvateľov Lipníka. Na prelome 19. a 20. storočia boli už takmer všetky domy v Lipníku postavené z nepálených tehál a kameňa. Mali zvyčajne tri priestory – izbu, kuchyňu a komoru. Väčšina striech však bola stále pokrytá slamou – „šupkami“, len niektoré strechy už boli šindľové alebo škridlové. Požiare boli preto veľmi časté,- čomu nepomohol ani fakt, že ani jedna z obci handlovského regiónu nemala zabezpečenú protipožiarnu ochranu.

V 19. storočí bola postavená dodnes stojaca drevená zvonica štvorcového pôdorysu so vstavanou vežou a ihlanovitou strechou. Vo výklenku sa nachádzala aj ľudová socha, kópia Piety z Tužiny.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia vyvrcholilo maďarizačné úsilie uhorskej vlády v slovenských obciach. V našom regióne však neuspelo a prejavilo sa len na pomaďarčení názvov obcí v roku 1900. Z Lipníka sa na 18 rokov stal Hársas. Obyvatelia ho ale nikdy neprijali a k pôvodnému názvu sa vrátili hneď po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československa.
V čase prvej svetovej vojny sa musel všetok-život podriadiť vojnovému stavu napriek tomu, že horná Nitra sa nikdy nestala miestom priamych bojov. Postihlo to najmä rodiny, pretože väčšina zdravých mužov musela nastúpiť do vojenskej služby. Tým spôsobený nedostatok pracovných síl v poľnohospodárstve mal za následok nízku úrodu a výrazný nedostatok potravín. Situácia sa nezlepšila ani po skončení vojny. Nespokojnosť ľudí vyústila až do hromadných rabovačiek miestnych obchodov. Na ochranu obcí sa preto organizovali strážne skupiny, ktoré sa neskôr pretvorili na národnú stráž.

Vytvorením Československej republiky vznikli podmienky pre slobodný rozvoj politického života. Prevažne maloroľnícky charakter obyvateľov Lipníka sa prejavil aj v ich politických preferenciách – podporovali hlavne Slovenskú národnú a roľnícku stranu, v 30. rokoch sa však na jej úkor začala presadzovať Hlinková slovenská ľudová strana.
Prínosom pre život obce bolo založenie dobrovoľných hasičských zborov v roku 1923. Hoci aj obyvateľov Lipníka postihla začiatkom 30. rokov hospodárska kríza a nezamestnanosť, v obci sa podarilo zaviesť elektrickú sieť napojením na sieť z elektrárne v Handlovej. Čiastočným zmierením biedy v období hospodárskej krízy malo byť zamestnávanie ľudí pri prácach na regulácii Handlovky, výstavbe a oprave ciest alebo mostov. Situácia sa však výraznejšie nezlepšila ani po vzniku slovenského štátu, a tak až 10% obyvateľov obce bolo odkázaných na sezónne práce v Nemecku.
Lipník sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. V obci vznikol výbor, ktorý   sa   ujal   organizácie   protifašistického   odboja   a štyria   rodáci   priamo pôsobili v partizánskych skupinách pôsobiacich v neďalekých horách. Vážne znepokojenie vyvolala prítomnosť maďarského vojska v decembri 1944, obec sa však uchránila pred väčšími vojnovými pohromami, ktoré postihli niektoré iné obce handlovského regiónu. Oslobodená bola sovietskou armádou bitkou pri Ráztočne 3. apríla 1945.

Po skončení vojny sa rýchlo začala rozvíjať výstavba obce. a to najmä nových rodinných domov. Zlepšila sa infraštruktúra a celkový ráz obce zavedením vodovodu a miestneho rozhlasu, bola postavená budova miestneho národného výboru a kultúrny dom. Nástupom komunistickej strany k moci sa ale výrazne zmenila štruktúra zamestnanosti obyvateľstva. Na Lipník malo snáď najväčší vplyv štátom riadené sceľovanie polí a zakladanie jednotných roľníckych družstiev. Roľníci boli pod hrozbou perzekúcií donútení vstúpiť do družstva a podriadiť sa tak málo produktívnemu poľnohospodárskemu systému. Navyše, spriemyselňovaním hornej Nitry mohli Lipníčania nájsť prácu predovšetkým v priemysle alebo službách. Zároveň sa uľahčili podmienky dochádzania za prácou do vzdialenejších obcí.

Podľa posledného štatistického sčítania obyvateľstva v Slovenskej republike (k 31. 12. 2001) žilo v Lipníku 488 obyvateľov v 172 domoch. Lipník bol prechodne v rokoch 1976 až 1990 súčasťou obce Chrenovec – Brusno. Dnes je Lipník modernou obcou s ustáleným demografickým vývojom.
Súčasný erb obce vychádza z historickej pečate Lipníka a zobrazuje v modrom štíte stojaceho strieborného muža v klobúku, s ľavou rukou vbok a pravou držiacou dlhú zlatú palicu. A zostáva na každom jeho občanovi, či v ňom uvidí odraz bohatej a zaujímavej histórie svojej obce.

Prievidza august 2005
Spracovala Mgr. Petra Kmeťova              Hornonitrianske múzeum v Prievidzi

Kontakt

starosta obce

Ing. Peter Mikuško
+421903411267

starosta@lipnik.sk

 

Obecný úrad
Lipník 36
972 32 Chrenovec-Brusno

telefón: 046/5471155
mobil: 0911 364655
email: obeclipnik@lipnik.sk
Úradné hodiny
Pondelok: 7:00 - 15:00
Utorok: 7:00 - 15:00
Streda: 7:00 - 16:30
Štvrtok: nestránkový
Piatok: 7:00 - 13:00
Základné info
počet obyvateľov: 512
rozloha: 549 ha
prvá zmienka: v roku 1355

Počasie Lipník - Svieti.com